Komárno, ležiace pri sútoku Dunaja a Váhu v nadmorskej výške 108-115 m, je jedným z najstarších sídlisk v Karpatskej kotline a mestom s bohatou históriou. Jeho územie bolo od staršej doby bronzovej sústavne obývané. Žili tu Keltovia, neskôr nablízku Rimania, ktorí na pravom brehu Dunaja vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio a naproti, na severnom brehu rieky jeho opevnené predmostie Celemantiu. Vo včasnom stredoveku – v dobe sťahovania národov – sa v priestore Komárna dlhší čas zdržiavali Avari. Títo kočovníci zo Strednej a Vnútornej Ázie od roku 568 skoro na dvestopäťdesiat rokov ovládli Karpatskú kotlinu. Z tohto obdobia sa našlo na území Komárna 8 pohrebísk s bohatým nálezovým materiálom.
Niekoľko rokov po rozpade Avarskej ríše sa silnejúce moravskoslovanské kmene pokúsili podmaniť Frankmi neobsadené avarské územia, ba napadli aj zvyšky Avarov, ktoré sa uchýlili pod ochranu Frankov (r. 811). Nie je ešte dostatočne preskúmané, či Avari (Onoguri) žijúci v 9. storočí naďalej na území dnešného Komárna, patrili do frankskej, alebo slovanskej mocenskej sféry.
Od šesťdesiatych rokov 9. storočia sa bojov medzi Frankmi a moravskými Slovanmi zúčastnili ako spojenci raz jednej, raz druhej bojujúcej strany aj bojové oddiely Maďarov, a na konci storočia prichádzajú maďarské kmene do Karpatskej kotliny, ktorú potom ovládli. V priebehu 10. storočia vytvorili pri sútoku Dunaja a Váhu opevnené, ohradené miesto, ktoré sa v čase utvárania uhorskeho štátu stalo strediskom Komárňanského komitátu. Pri sídle komitátu, komárňanskom hrade, ktorý ležal na križovatke dôležitých suchozemských a vodných ciest, vznikla osada s rovnakým názvom. V prvých listinách sa hrad a osada spomína pod názvami Camarum (1075), Kamarn (1218), Camarun (1268), Kamar (1283), Camaron, Comaron (vo viacerých listinách z rokov 1372 – 1498).
„Villa Camarun“ bola jedna z dvadsiatich troch osád, ktoré patrili do panstva komárňanského hradu. Prvé významné výsady, ktoré v tom čase prislúchali iba mestám , jej udelil kráľ Belo IV. listinou z 1. apríla 1265. Výsady mesta, ktoré neskorší panovníci potvrdili i rozšírili, prispeli k rozvoju stredovekého Komárna, ktoré sa rozvíjalo hlavne za vlády Mateja Korvína, ktorý dal v komárňanskom hrade vybudovať renesančný palác, rád sem prichádzal odpočívať a zabaviť sa. Vybudoval tiež kráľovskú dunajskú flotilu, ktorej hlavnou základňou sa v čase protitureckých bojov stalo práve Komárno.
V čase tureckej expanzie v 16. storočí sa Komárno dostáva na pomedzie habsburgskej a osmanskej ríše. Tunajší stredoveký hrad je preto v polovici 16. storočia, za panovania Ferdinanda I. prebudovaný v dobre brániteľnú pevnosť. Takto vzniká tzv. Stará pevnosť, ktorá je v čase ďalších protitureckých bojov v 60-tych a 70-tych rokoch 17. storočia rozšírená o Novú pevnosť.
Tieto pevnosti úspešne odolávajú útokom tureckej armády. Po vyhnaní Turkov z krajiny a ukončení protihabsburgských povstaní, v 18. storočí sa vďaka svojej výhodnej polohe na križovatke vodných a suchozemských ciest Komárno stáva jedným z veľkých miest karjiny s prekvitajúcim obchodom a remeslami. Listinou kráľovny Márie Terézie z dňa 16. marca 1745 získava titul a práva slobodného kráľovského mesta. Jeho zámožnejší občania a tu usadená šľachta si dávajú stavať barokové paláce, trinitári, františkáni a jezuiti kláštory a kostoly. Barokové mesto vybudované do polovice 18. storočia je 28. júna 1763 zruinované veľkým zemetrasením a o dvadsať rokov neskôr, 22. apríla 1783 ďaľším ničivým zemetrasením. Napriek zemetraseniam i početným iným živelným pohromám (povodne, veľké požiare, morové a cholerové epidémie) až do polovice 19. storočia ostáva Komárno významným strediskom obchodu a remesiel.
Za napoleonských vojen sa začína výstavba rozľahlého komárňanského pevnostného systému. Jej budovanie prerušili udalosti revolučných rokov 1848/49, v ktorých Komárno zohralo významnú úlohu ako posledná bašta maďarskej buržoáznej revolúcie, veľkým požiarom a viacmesačným obliehaním spustošené mesto však po bojoch ležalo v ruinách. V rokoch rakúskeho absolutizmu sa tu budovali hlavne vojenské objekty. Po dostavbe pevnostného systému v 70-tych rokoch 19. storočia sa Komárno stalo strategickou vojenskou základňou Rakúsko – Uhorska, samotné mesto však stratilo svoj predošlý hospodársky význam i popredné postavenie medzi mestami krajiny. K jeho opätovnému rozvoju došlo až koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia, keď sa vybudovali železné mosty cez Dunaj a Váh, prvé železničné trate, spájajúce Komárno so vzdialenejšími oblasťami krajiny, prvé väčšie priemyselné závody mesta a ku Komárnu bola pripojená (r. 1896) osada Újszőny na pravom brehu Dunaja, čím mesto získalo priestor pre svoj rozvoj.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa štátna hranica na Dunaji rozdelila historickú Komárňanskú župu i mesto Komárno. Ľavobrežná časť mesta sa po územnej reorganizácii v r. 1923 stáva sídlom Komárňanského okresu. Ako hraničné mesto ostáva na pokraji hospodárskeho záujmu. Väčší počet pracovných príležitostí poskytovali v meste iba lodenice, dunajský prístav, novozriadená výkupňa tabaku a elektráreň. Vytvorením československej štátnej správy, zriadením nových úradov a inštitúcií sa čiastočne zmenilo národnostné zloženie obyvateľstva mesta, väčšinu obyvateľov však naďalej tvorili Maďari a Komárno sa v rokoch prvej republiky stalo strediskom kultúrneho a spoločenského života maďarskej menšiny na južnom Slovensku.
Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo mesto pripojené k Maďarsku a opäť sa stalo župným sídlom. V rokoch druhej svetovej vojny bolo viackrát bombardované.
Prechodom frontu 30. marca 1945 sa Komárno opäť stalo hraničným mestom Československa. Začala sa obnova vojnou zničených komunikácií, mostov, budov a závodov mesta. Priebeh týchto prác sťažovali represívne opatrenia voči obyvateľom maďarskej národnosti v rokoch 1945-1948, ktorí boli zbavení občianskych práv, vysídľovaní núteným náborom pracovných síl do českého pohraničia a presídľovaní do Maďarska v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. K hospodárskemu rozvoju mesta v neskorších rokoch prispelo vybudovanie novej lodenice. Pre jej pracovníkov sa začali budovať nové sídliská. Výstavba nových sídlisk, prestavba mesta sa zintenzívnila po povodni, ktorá postihla mesto v r. 1965. Rozsiahlou, nie vždy premyslenou prestavbou mesta z niekdajšieho Komárna ostalo prakticky iba jeho historické jadro, kde sa nachádza väčšina zachovalých kultúrno-historických pamiatok mesta. V súčasnosti je Komárno rušným hraničným mestom Slovenskej republiky s 38 tisíc obyvateľmi.
Z významných rodákov mesta treba spomenúť svetoznámeho maďarského romantického spisovateľa Móra Jókaiho (18.2.1825 Komárno – 5.5.1904 Budapešt), ktorý tu vyrástol a vo svojich románoch preslávil svoje rodné mesto; ďalej svetoznámeho hudobného skladateľa Franza Lehára (30.4.1870 Komárno – 24.10.1948 Bad Ischl), ktorý tu prežil iba časť svojho detstva, ale vždy s láskou spomínal svoje rodné mesto, hoci sa sem už nevrátil. Významnou postavou komárňanských dejín je aj generál György Klapka (7.4.1820 Temešvár – 17.5.1892 Budapešt), ktorý síce nepochádza z Komárna, ale tým, že hrdinsky bránil mesto proti presile cisárskych a cárskych vojsk v roku 1849, sa navždy zapísal do histórie mesta. Všetkým trom spomenutým osobnostiam postavili Komárňania pomník: generálovi Klapkovi v roku 1896 na námestí pred radnicou, M. Jókaiovi na nádvorí múzea v roku 1937, F. Lehárovi v parku, zriadenom blízko zbúraného rodného domu skladateľa, v roku 1980. Trojjazyčná pamätná tabuľa, umiestnená v roku 1991 na dome č. 3 na Pohraničnej ulici pripomína, že v Komárne prežil svoje detstvo a mladosť významný lekár-bádateľ dr. János Selye (26.1.1907 Viedeň – 18.10.1982 Montreal), ktorý tu bol vychovávaný až do maturity v šk. roku 1924/25 na benediktínskom gymnáziu.
Bohaté dejiny Komárna a okolia, život a dielo osobností, ktoré sa viažu k mestu, dokumentujú expozície Podunajského múzea v Komárne v hlavnej budove inštitúcie na Palatínovej ulici č. 13 (dejiny regiónu do r. 1849, obrazáreň), v Zichyho paláci na Klapkovom námestí č. 9 (novšie dejiny Komárna), ďalej v budove na Palatínovej ulici č. 32 (Pamätná výstava Franza Lehára a Móra Jókaiho, pravoslávny kostol – expozícia balkánskeho sakrálneho umenia).
Franz Lehár
30. apríl 1870 Komárno – 24. október 1948 Bad Ischl
Jeden z najvýznamnejších skladateľov operiet sa narodil v Komárne 30. apríla 1870, v rodine vojenského kapelníka. Rodina – vychádzajúc z povolania otca – pochodila celé Rakúsko-Uhorsko. Mladý Lehár po ukončení konzervatória v Prahe začína ako orchestrálny huslista. Po prenikavom úspechu operety Veselá vdova sa stáva najslávnejším skladateľom operiet v Európe. Jeho najznámejšími operetami sú Gróf z Luxemburgu, Cigánska láska, Škovránok, Zem úsmevov, Paganini, Giuditta.
Zomrel 24. októbra 1948 v rakúskom kúpeľnom mestečku Bad-Ischl. Pamiatku svetoznámeho skladateľa si Komárno každoročne pripomína usporiadaním Lehárovho festivalu. Pre mladých talentov sa každý druhý rok organizuje Lehárova spevácka súťaž.
János Selye
26. január 1907 Viedeň – 20. október 1982 Montreal
Narodil sa vo Viedni 26. januára 1907. Jeho otec bol vojenským lekárom, ktorého po I. svetovej vojne preložili do Komárna. Mladý Selye tu vyštudoval gymnázium benediktínov a pokračujúc v rodinnej tradícii sa stal lekárom, no nie praktickým ale výskumným. Od roku 1931 žil a pracoval v Montreali. Od roku 1945 už bol riaditeľom a profesorom vlastného ústavu – Institut de Medicine et de Chirurgie Experimentale.
Je zakladateľom tzv. teórie stresu. Zaoberal sa vo svojej výskumnej práci aj s tzv. chorobou XX. storočia, so srdcovým infarktom. Zomrel 20. októbra 1982 v Montreale. Jeho meno nesie aj gymnázium v Komárne s vyučovacím jazykom maďarským, a konajú sa tzv. Dni Jánosa Selyeho.
György Klapka
Motto: „Nech je Komárom Mekkou Maďarov„
György Klapka
7. apríl 1820 Temesvár – 7. máj 1892 Budapešt
Klapka György zostal naveky populárnou postavou slávneho oslobodzovacieho boja r. 1848-49 v pamäti maďarského národa. Jeho meno žije v duši Maďarov ako dôstojný nástupca legendárnych hrdinov: Dobó István a Zrínyi Miklós. Pri Világosi už dávno upadla zástava, keď na hradbách komárňanského hradu ešte aj o niekoľko týždňov povieval vánok maďarskú trikolóru. Klapka píše: „Poslední sme zdvihli zástavu slobody na kontinente a ja osobne ako posledný som túto zástavu ochraňoval.“
Klapka György sa narodil 7. apríla 1820 v Temesvári ako syn prednostu mesta. Mladý György si zvolil vojenské poslanie. Ako vynikajúci dôstojník – delostrelec v roku 1842 sa dostane k Viedenskej maďarskej garde, kde slúži 5 rokov. V roku 1847 prevelili ho ako nadporučíka k 12. pohraničnému pluku. Na jar 1848 – pod vplyvom revolučných ideí – sa dobrovoľne prihlási na vojenskú službu, kde ho povýšili na kapitána. V septembri t.r. Gr. Battyhány Lajos, predseda vlády ho prevelí do Komáromu na zloženie prísahy vojenskej posádky. Po úspešnom komáromskom poslaní ho povýšili na majora. 7. januára 1849 ho Kossuth pozve k sebe a vymenuje ho za veliteľa armádneho zboru hornej Tisy a zároveň za plukovníka. Počas úspešnej jarnej vojnovej výpravy, po víťazstve pri Isaszegu 6. apríla 1849 oslobodenia Komáromu 22. apríla. Ešte v tom mesiaci 26. velí prvú komáromskú bitku za obsadenie pravého brehu Dunaja.
V máji roku 1849 v Debrecíne je členom vlády Szemere-ho ako minister obrany ( namiesto Görgeyho). 28. mája ho vymenujú za veliteľa komáromského hradu. Pre toto mesto viedol ešte 3 bitky ( 2. júla, 11. júla a 3. augusta 1849). 4. októbra 1849 vzdá komáromskú pevnosť avšak zabezpečí voľný odchod 30 000 – člennej posádky ( ochranný list).
Do roku 1867 organizuje ako člen Národného Direktória v spoločnosti Kossutha a Teleki Lászlóa maďarského parlamentu. Zomrel v Budapešti 7. mája 1892. Nad jeho hrobom tisíce ľudí spievalo Klapkov pochod, skladbu Egresy Béniho, ktorú skomponoval na jeho počesť. Klapka je síce pochovaný v Budapešti, ale predsa odpočíva v komáromskej zemi, pretože Tuba János nasypal na jeho rakvu zem mesta, pre ktoré viedol 4 kravavé bitky.
Dr. Szénássy Zoltán
Ladislav V. (Pohrobok)
22. február 1440 Komárno – 23. novembra 1457 Praha
Narodil sa v Komárne 22. februára 1440. Pred jeho narodením zomrel jeho otec, prvý Habsburg na uhorskom tróne – kráľ Albert. Za uhorského kráľa ho korunovali ako trojmesačného, za českého kráľa v roku 1453. Žil 17 rokov, a nepatril medzi najvýznamnejších panovníkov svojej doby. Avšak pre jeho rodné mesto udelil viac významnejších výsad. Zomrel 23. novembra 1457 v Prahe. Je pochovaný v Dóme sv. Víta.
Mór Jókai
18. február 1825 Komárno – 5. máj 1904 Budapešt
Jedna z najvýznamnejších postáv maďarskej a svetovej literatúry sa narodil 18. februára 1825 v Komárne. Svoje štúdia začal vo svojom rodnom meste, po ukončení sa stal právnikom. Celý svoj život však venoval literatúre. Vo svojich románoch sa zaoberá s históriou svojho rodného mesta, a podáva verný obraz aj o historických udalostiach Uhorska. Navýznamnejšími jeho románmi sú: Zlatý človek, Zoltán Kárpáthy. Jeho diela preložili do viac ako 20 jazykov, a niekoľko z nich aj sfilmovali. Bol členom Maďarskej Akadémie vied. Zomrel v Budapešti 5. mája 1904. Na jeho pamiatku usporiadajú v jeho rodnom meste festival maďarských amatérskych divadelných súborov na Slovensku, tzv. Jókaiho dni.
Na čele slobodného kráľovského mesta Komárno do r. 1848 stál richtár. Funkcia primátora bola zriadená nariadením ministerstva vnútra zo dňa 4. mája 1848.
Primátori:
| 1848 | – | 1852 | Jenő Amtman |
| 1861 | – | 1867 | Jenő Amtman |
| 1867 | – | 1875 | Kornél Pulay |
| 1875 | – | 1899 | József Tátray |
| 1899 | – | 1914 | János Domány |
| 1914 | – | 1918 | Dr. Géza F. Szabó |
| (po ňom nasledovali československí vojenskí velitelia mesta) | |||
| 1920 | – | 1923 | Dr. Ferenc Szijj |
| 1923 | – | 1935 | György Csizmazia – richtár |
| 1935 | – | jún 1938 | Jenő Nagy – vládny komisár |
| jún 1938 | – | 15. júl 1939 | Zsigmond Fülöp – richtár |
| júl 1939 | – | august 1944 | Gáspár Alapy – primátor zjednoteného mesta |
| 1945 | – | 1989 | predsedovia miestneho správneho výboru, neskôr miestneho, |
| potom mestského národného výboru | |||
| 1990 | – | 2002 | Ing. Štefan Pásztor |
| 2002 | – | 2010 | MUDr. Tibor Bastrnák |
| 2011 | – | 2014 | MUDr. Anton Marek |
| 2015 | – | 2018 | Ing. László Stubendek |
O primátoroch Komárna
Na čele slobodného kráľovského mesta Komárno do r. 1848 stál richtár. Funkcia primátora bola zriadená nariadením ministerstva vnútra zo dňa 4. mája 1848. Za prvého primátora bol zvolený Jenő Amtman (jeho otec počas viac desaťročí bol richtárom mesta), ktorý po ukončení právnických štúdií sa stal hlavným prokurátorom mesta, neskôr poslancom snemovne, potom hlavným notárom mesta.
Ako primátor pôsobil do decembra 1852, neskôr krátky čas aj v r. 1861-ben a 1867. ( Medzi tým v časoch rakúskej samovlády mesto viedli vymenovaní vládni komisár) Po ňom v r. 1867 nasledoval Kornél Pulay, ktorý sa v r. 1875 stal poslancom snemovne. Novým primátorom sa stal József Tátray. V r. 1899 bol zvolený János Domány, ktorý stál na čele mesta do jari 1914. Za toto obdobie veľa pracoval za rozvoj Komárna. Spomínané osobnosti ako vyštudovaní právnici sa postupne vypracovali až do funkcie primátora. Medzi r. 1914 – 1918 primátorom Komárna bol dr. Géza F. Szabó, kandidát za Stranu nezávislosti.
Po 10. januári 1919, keď Komárno obsadili československí legionári, vedenia mesta prebrali vojenskí velitelia. (najprv taliansky plukovník Edigio Maccaluso, neskôr francúzsky dôstojník Gerges Bonnaud) Medzi r. 1920 – 1923 bol vymenovaným primátorom dr. Ferenc Szijj. Od r. 1923 do 1935 pôsobil v meste zvolený richtár, György Csizmazia, socialistický sústružník. V r. 1935 mesto hospodársky skrachovalo. Samospráva bola rozpustená a Bratislavský štátny úrad vymenoval za vládneho komisára Jenőho Nagya, riaditeľa banky. V júni 1938 zvolili za primátora Zsigmonda Fülöpa, riaditeľa banky, miestneho historika, známu osobnosť verejného života v Komárne, člena Zjednotenej Maďarskej Strany.
Od 15-ho júla 1939 primátorom zjednoteného mesta sa stal Gáspár Alapy, ktorý v predošlých rokoch pôsobil mestský notár, zástupca primátora a primátor v Komárome – v Maďarsku. Na jeseň r. 1944 ho fašisti odvliekli do koncentračného tábora, kde zomrel 5. februára 1945.
Po druhej svetovej vojny až do roku 1990 v meste neexistovala ozajstná samospráva a primátor. V prvých slobodných voľbách sa stal primátorom Ing. Štefan Pásztor, jeho následníkom sa v r. 2002 stal MUDr. Tibor Bastrnák. Jeho po dvoch volebných cykloch vystriedal MUDr. Anton Marek, ktorého následníkom sa v roku 2015 stal Ing. László Stubendek.
Mihály Mácza